Smernica je právny akt, ako sa stanovuje v Zmluve o EÚ. Je záväzná v celom svojom rozsahu a členské štáty sú povinné transponovať ju v stanovenej lehote do vnútroštátneho práva.
Podľa článku 153 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je EÚ oprávnená prijímať smernice týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Rámcová smernica so širokým rozsahom uplatňovania, ako aj ďalšie smernice zamerané na osobitné aspekty týkajúce sa bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci predstavujú základ pre európske právne predpisy v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia.
Členské štáty môžu pri transponovaní smerníc EÚ do vnútroštátneho práva prijať prísnejšie pravidlá na ochranu pracovníkov, takže legislatívne požiadavky v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sa môžu v rámci jednotlivých členských štátov EÚ líšiť.
Smernice podľa jednotlivých tém
-
Ustanovenia o pracovnej záťaži, ergonomických a psychosociálnych rizikách
-
Ustanovenia týkajúce sa konkrétnych odvetví a ustanovenia týkajúce sa pracovníkov
Súhrny smerníc sú k dispozícii iba v anglickom jazyku, ale odkaz na konci každého z nich je nasmerovaný na úplné znenie smernice vo všetkých jazykoch EÚ.
Okrem rámcovej smernice sa prijal súbor jednotlivých smerníc zameraných na osobitné aspekty bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Rámcová smernica sa však naďalej uplatňuje vo všetkých oblastiach, ktorých sa jednotlivé smernice týkajú. Ak jednotlivé smernice obsahujú prísnejšie a konkrétnejšie ustanovenia, majú tieto osobitné ustanovenia prednosť. V jednotlivých smerniciach sú prispôsobené zásady rámcovej smernice:
- konkrétnym úlohám (napr. ručnému zaobchádzaniu s bremenami)
- osobitným nebezpečenstvám pri práci (napr. vystaveniu nebezpečným látkam alebo fyzikálnym faktorom)
- osobitným pracoviskám a odvetviam (napr. dočasným pracoviskám, ťažobným priemyselným odvetviam, rybárskym plavidlám)
- osobitným skupinám zamestnancov (napr. gravidným ženám, mladým zamestnancom, zamestnancom s pracovnou zmluvou na určitý čas)
- určitým aspektom súvisiacim s prácou (napr. organizáciou pracovného času).
V jednotlivých smerniciach sa vymedzuje spôsob posudzovania týchto rizík a v niektorých prípadoch sa stanovujú hraničné hodnoty pre isté látky alebo činidlá.
Európska komisia informovala o svojich troch najdôležitejších opatreniach v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v oznámení Bezpečnejšia a zdravšia práca pre všetkých – modernizácia právnych predpisov a politiky EÚ v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, ktoré vychádza z hodnotenia ex post smerníc Európskej únie v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (hodnotenie REFIT).
Na aspekty zdravia a bezpečnosti sa okrem toho vzťahujú aj niektoré smernice EÚ založené na článku 114 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Na tomto právnom základe bol prijatý súbor technických smerníc v rámci tzv. nového prístupu, pričom európske organizácie pre normalizáciu – Európsky výbor pre normalizáciu (CEN), Európsky výbor pre normalizáciu v elektrotechnike (CENELEC) a Európsky inštitút pre telekomunikačné normy (ETSI) — stanovujú a pravidelne aktualizujú európske normy.
Európsky legislatívny proces
V Strategickom rámci EÚ v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci na obdobie rokov 2021 – 2027 sa ustanovuje politický rámec európskej politiky v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Východiskovým bodom legislatívnych iniciatív na európskej úrovni je legislatívny návrh vypracovaný Európskou komisiou. Európska rada a Európsky parlament prijímajú smernice EÚ v rámci „riadneho legislatívneho postupu“. V niektorých prípadoch delegujú legislatívnu právomoc na Európsku komisiu v záujme prispôsobenia smerníc technickému pokroku.
Významnú úlohu v európskom rozhodovacom postupe v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci zohrávajú európski sociálni partneri , keďže v jeho rôznych fázach musia byť zapojení do konzultácií. V Zmluve o fungovaní Európskej únie sa počíta aj s možnosťou uzatvárať autonómne dohody. Európsky sociálny dialóg dosiaľ viedol k prijatiu niekoľkých autonómnych dohôd.
Historický kontext právnych predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci
Prvé európske smernice o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci sa prijali na základe všeobecných ustanovení o harmonizácii trhu. Táto skutočnosť bola dôsledkom toho, že až do polovice 80. rokov 20. storočia v zmluve nebola zakotvená priama legislatívna právomoc v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Dovtedy sa bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci považovala za doplnok harmonizácie trhu a hospodárskych politík Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Na tomto základe sa prijala, napríklad, smernica 77/576/ EHS o harmonizácii vnútroštátnych predpisov o bezpečnostných značkách na pracovisku a smernica 78/610/ EHS o harmonizácii limitov expozície monomérom vinylchloridu pri práci.
Krok vpred predstavoval Jednotný európsky akt z roku 1987, v ktorom sa v rámci zmluvy zaviedli nové právne ustanovenia o sociálnej politike a jeho cieľom bolo „zlepšovanie najmä v oblasti pracovného prostredia, bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov“. Začlenením tohto ustanovenia do zmluvy sa zdôraznil význam bezpečných pracovných podmienok. Nová sociálna kapitola okrem toho poskytla plnú moc Európskej komisii na podporu sociálneho dialógu medzi zamestnávateľmi a zástupcami odborov na európskej úrovni.
Amsterdamskou zmluvou z roku 1997 sa začlenením sociálnej dohody do zmluvy legislatívna právomoc v oblasti európskych sociálnych politík ešte viac posilnila. V Lisabonskej zmluve – okrem toho, že sa v nej prečíslovali články o sociálnej politike – sa zachovala podstata ustanovení bývalého článku 136 a nasledujúcej Zmluvy o ES (v súčasnosti článok 151 a nasledujúcej Zmluvy o fungovaní Európskej únie).